Stála medzi dverami a beznádejne pohľadom hľadala známe tváre. Nikto tam nebol, trochu ju naštvalo, že je tam ako vždy prvá, aj keď meškala už 10 minút. No nič povedala si a usadila sa pri bare. Nemá rada čakanie, už toľkokrát si povedala , že radšej bude meškať pol hodinku, než tu sama na to kým sa niekto dostaví. Vždy svoj príchod posúva o pár minutiek neskôr a predsa je tam vždy prvá. Vyzlečie si športové sako a nervózne pozrie na hodinky. Zrazu začuje príjemne sametový mužský hlas.
„Čo vám môžem ponúknuť?“
Zodvihne oči a prvé čo ju zaujme je príjemný úsmev čašníka. V tej chvíli zabudne na to, že ešte pred minútou bola nahnevaná na svoje priateľky, ktoré ako vždy meškajú. Nemôže z neho odtrhnúť oči a podvedome sa začne usmievať. Z príjemného očarenia ju vytrhne jeho hlas.
„Žeby som nejako poradil ?“
V okamihu sa spamätá.
„Pardón, prepáčte.“ „Nejako som sa zamyslela .“
„To nič, to je v poriadku.“ „Tak čo, poradím niečo?“ „Alko, nealko?“ „Niečo sladké, či skôr osviežujúce?“
„Ani neviem, nejaký nealko koktail, aký to už nechám na vás.“
„Tak to sa pokúsim namiešať niečo extra.“
Obaja sa na seba milo usmejú. Sleduje všetky jeho pohyby a uvažuje nad tým, či ho už niekedy predtým videla. Určite nie, veď na neho by určite nezabudla. Začína sa cítiť nejaká nesvoja, úplne ju vyviedol z miery. Už dávno ju takto niekto nezaujal. Krásne čierne vlasy, na tie vždy mala slabosť. Trochu šibalské oči a hlavne milý úsmev.
„Nech sa páči, dúfam, že vám bude chutiť.“
„Veľmi pekne ďakujem.“
Ten jeho úsmev ju neskutočne hypnotizuje. Sem-tam sa im stretnú pohľady a vymenia si letmé úsmevy. Rada by sa s ním zoznámila. V tom ju z premýšľania vyruší telefón.
„Áno ?“ „No kde ste?“ „Ja tu už na vás čakám.“ „Kde?“ „No super.“ „Jasné, počkám.“ „Ahoj.“
To mohla vedieť, že sa niečo muselo stať, keď toľko meškajú. No čo už, bude čakať , kým neprídu. Ani si nevšimla, že si niekto prisadol.
„No ako, dá sa to piť?“
Spozornie.
„Ach, ani som ešte nestihla ochutnať, ale hneď to napravím“.
Trošku si odpije.
„Výborný, dávam mu jednotku s hviezdičkou.“
„Tak to mi spadol kameň zo srdca, už som si myslel, že ho budem musieť vypiť sám.“ „Snažil som sa namiešať niečo extra.“
„No tak to sa radšej nebudem pýtať čo tam všetko je.“
Obaja sa zasmiali.
„Nevadí, že som si prisadol?“
„Nie , samozrejme , že nie“
„Inak ja som Tomáš.“
„Lucia.“
„Sa čudujem, že taká pekná žena sama.“
„No pôvodne nás tu malo byť viacej, ale zdržali sa na ceste.“
„Prepáč na chvíľku ťa opustím, ale hneď som tu.“
Usmial sa a odišiel.
Cítila, že celá horí, už dávno túžila niečo také zažiť. Aj keď neverila, že také niečo je v reálnom živote možné. Myslela si, že jej sa niečo také nemôže stať. Na prvý dojem nikdy nedala. Bola realistka, ktorá všetko brala triezvo. Ale nejako v podvedomí cítila, že tohto človeka hľadala posledných pár mesiacov. Dlane sa jej akosi začali potiť a v ústach mala ako v púšti.
„Tak čo tam dáme?“ „Akú hudbu máš rada?“
„Daj mi nejaké možnosti a snáď si vyberiem.“
„Pozriem čo tu máme.“ „U2, Lenny Kravitz, Craig David...“
„Stop, už som si vybrala.“ „U2 bude fajn.“
„Ako si slečna želá.“
Pekný a ešte aj nesmierne milý, tak to už áno. Bola rada, že kamarátky meškajú. Cítila sa perfektne. Tomáš sa usadil vedľa nej a začala príjemné komunikácia. Zistila, že je tu nový a vlastne len niekoho zastupuje. Bol veľmi príjemný, vtipný a inteligentný. Takých mužov mala veľmi rada a obdivovala ich. Zdalo sa jej to ako sen. Dokonalý muž a sedí len pár centimetrov od nej. Ich rozhovor prerušilo vyzváňanie telefónu.
„Prepáč, ale musím to zodvihnúť.“
„Veľmi rád počkám.“
Telefonát, nebol vôbec príjemný. Dozvedala sa, že dnešné stretnutie s priateľkami sa ruší, ale jej to vôbec nevadilo.
„Stalo sa niečo?“
„Nie, tak to vyzerá, že dnes sem už nikto nedorazí.“
Tomáš sa usmial a zasvietili mi oči.
„Prepáč, nie som škodoradostný, ale budem rád, ak ťa môžem zabávať ja.“
„Budem rada.“ „A nebudú sa kolegovia hnevať, že sa mi tu venuješ namiesto toho, aby si pracoval?“
„Nie , ja si to vybavím.“
Až jej tak poskočilo srdiečko a ďakovala bohu, že to takto zariadil.
Komentáre
no som zvedavá na pokračovanie